História

O prvých obyvateľoch Britských ostrovov sa toho nevie veľa. Zachovalo sa po nich však viacero zaujímavých pamiatok, napríklad známy Stonehenge.

Prví Kelti sem pravdepodobne dorazili okolo 8. storočia p.n.l., no už v 1. storočí p.n.l. ich invázie Rimanov a neskôr germánskych kmeňov zatlačili do oblastí dnešného Walesu, Škótska a Írska, kde sa ich kultúra značne zachovala až dodnes. Rimania na ostrovoch panovali takmer 400 rokov. Obohatili jazyk o viacero slov a miestnych názvov a cesty, ktoré kedysi postavili, sa používajú dodnes.

V polovici 5. storočia sem vpadli tri germánske kmene – Anglovia, Sasi a Júti. Práve po Angloch, ktorí zabrali najväčšiu časť ostrova, vzniklo pomenovanie Anglicko. Od 8. storočia sa museli brániť nájazdom škandinávskych kmeňov Dánov a Vikingov, ktorým sa podarilo dobyť niektoré časti ostrova a usadiť sa tu.

Počas vlády Anglo-Sasov bola krajina rozdelená na sedem kráľovstiev – Wessex, Sussex, Essex, Kent, Východná Anglia, Northumbria a Mercia. Kráľovstvá po prvýkrát zjednotil wessex-ský kráľ Ecgbert (829), ktorý sa považuje za prvého anglického kráľa. Významná bola vláda jeho vnuka Alfreda Veľkého, ktorý uzavrel so škandinávskymi kmeňmi významnú dohodu o rozdelení územia na saskú časť a dánsku časť.

Na začiatku 11. storočia sa celé územie dostalo pod nadvládu dánskeho kráľa Canuta, jeho potomkovia však krajinu pohromade neudržali a v roku 1042 sa k moci opäť dostali saskí králi. Keď v roku 1066 zomrel vtedajší vládca Edward (the Confessor), napadol normandský vojvoda Viliam (tvrdiac, že mu Edward sľúbil trón) krajinu a v bitke pri Hastings porazil novovymenovaného kráľa Harolda.

Od tohto momentu je známy ako Viliam Dobyvateľ (William the Conqueror). Normanďania na ostrovy doniesli francúzsky jazyk i feudalizmus a pôvodní obyvatelia sa podrobili normandskej šľachte. Dôležitým momentom bol rok 1512, kedy bola prijatá tzv. Magna Carta Libertatum, ktorá obmedzila absolútnu moc panovníka v prospech barónov, a často sa považuje za základný kameň demokratických práv.

Z ďalších udalostí je potrebné spomenúť Storočnú vojnu s Francúzskom, kde bola Británia porazená, alebo Vojnu ruží, boj dynastií (Yorkovcov a Lancasterovcov) o anglickú korunu. Nástup Henricha VII. označuje začiatok nového historického obdobia, kedy došlo k obratu v dejinách krajiny.

Zatiaľ čo v Stredoveku bola Británia malou bezvýznamnou krajinou, v 15. a 16. storočí sa z nej stala jedna z najväčších svetových mocností. Pomohli tomu zámorské objavy, rozvoj priemyslu a obchodu, nová sociálna trieda - buržoázia ako aj Reformácia, ktorá zbavila Anglicko brzdiaceho vplyvu katolíckej cirkvi.

Pod Reformáciu sa podpísal Henrich VIII., ktorý sa odlúčil od rímskej katolíckej cirkvi, pretože mu Pápež nepovolil rozvod. Založil tak anglikánsku cirkev a skonfiškoval pôdu katolíckej cirkvi, čo posilnilo jeho vplyv a zvýšilo jeho príjmy.

Jeho dcéra Alžbeta I. bola mimoriadne obľúbenou panovníčkou. Podporovala obchod a obchodníkov a na oplátku obchodníci podporovali monarchiu. Za jej vlády porazili Angličania dovtedy neporaziteľnú španielsku armádu a stali sa tak jednou z vedúcich námorných mocností. V 16. a 17. storočí získala Británia mnoho kolónií najmä v Amerike.

Po Alžbete nastúpil na trón škótsky kráľ Jakub I. z rodu Stuartovcov. On ani jeho nasledovníci si však neuvedomili značný politický vplyv bohatých obchodníkov a buržoázie, ktorí ovplyvnili nasledujúce udalosti. V roku 1640 vypukla v krajine občianska vojna, kde sa proti sebe postavili „royalisti“ podporujúci monarchiu a „puritáni“, teda najmä obchodníci, remeselníci a nižšia šľachta. Vodcom radikálnejšieho krídla puritánov sa stal Oliver Cromwell, ktorý porazil kráľa a vyhlásil republiku nazývanú Commonwealth.

Cromwell sa postavil na čelo republiky a nastolil vojenskú diktatúru. Po jeho smrti bola však obnovená monarchia, avšak od teraz boli anglickí králi závislí od parlamentu a nemohli bez neho vládnuť. V roku 1686 nastúpil na trón kráľ Jakub II., ktorý chcel znova nastoliť absolutizmus a obnoviť moc katolíckej cirkvi, no členovia parlamentu ho zbavili moci a ponúkli korunu Viliamovi Oranžskému (William of Orange) a jeho manželke.

Schválené boli ďalšie dokumenty, ktoré obmedzili moc kráľa a zvýšili moc parlamentu. V nasledujúcom období sa Británia stala vedúcou obchodnou mocnosťou a naďalej rozširovala svoje impérium po víťazných bojoch s Francúzskom.

Koncom 17. a počas 18. storočia sa tiež zaviedol systém dvoch politických strán a kabinet sa postupne stával najdôležitejším orgánom britskej vlády, pričom výkonná moc sa z rúk kráľa dostala do rúk ministerského predsedu.

Nasledovalo obdobie priemyselnej revolúcie (od polovice 18. do polovice 19. storočia), kedy bola Británia dôležitou priemyselnou mocnosťou. Britské námorníctvo bolo najväčšie na svete, Británii plynulo bohatstvo z kolónií, ktoré sa tiež stali dôležitým odbytiskom britského tovaru.

V Lancashire vznikli prvé továrne na svete, nasledoval pokrok v strojárstve či poľnohospodárstve. Rapídne vzrástol počet obyvateľov v mestách, čím vznikla početná robotnícka trieda.

Počas vlády kráľovnej Viktórie (1837-1901) sa Británia stala najsilnejšou svetovou mocnosťou, krajinou s najväčšou priemyselnou, obchodnou a námornou silou a obrovským koloniálnym impériom. (Vo vrcholnom období jej patrila viac než jedna štvrtina zemského povrchu!) Jej moc však postupne slabla, a to najmä v konkurencii s USA a Nemeckom. Bolo to tiež obdobie veľkých sociálnych nerovností s obrovskými rozdielmi medzi vyššou triedou a chudobnými robotníkmi.

V porovnaní s konkurenciou bol britský priemysel však už v mnohých ohľadoch zastaraný a menej efektívny. Preto tu v osemdesiatych rokoch 19. storočia došlo k ekonomickej kríze, ktorá sa v 20. storočí ďalej prehlbovala. Krajina prestala byť priemyselnou jednotkou, i keď bola stále významnou námornou a koloniálnou mocnosťou.

V Prvej svetovej vojne sa Británia spojila s Francúzskom a Ruskom, vojna ju však finančne veľmi oslabila. V období pred Druhou svetovou vojnou sa odmietla spojiť s Ruskom a vytvoriť tak protifašistický zväzok, zvolila radšej politiku zmierenia, ktorej typickým predstaviteľom bol predseda vlády Neville Chamberlain.

Medzivojnové obdobie tiež charakterizujú veľké zmeny v spoločnosti, ktoré boli doslova reakciou proti viktoriánskej prudérnosti a pokrytectvu. Británia pokračovala v umiernenosti aj počas prvej fázy Druhej svetovej vojny, no situácia sa zmenila, keď Chamberlaina nahradil energickejší Winston Churchill. Najťažším obdobím pre krajinu boli roky 1940 až 1941, kedy bojovala proti Nemecku sama, no našťastie sa Hitlerovi nepodarilo Britániu napadnúť.

Po vojne došlo na celom svete k výrazným zmenám. Pre Britániu to znamenalo rozpad koloniálnej ríše ale aj vysokú infláciu. Väčšina bývalých britských kolónií je dnes združená v Commonwealthe, na čele ktorého stojí anglická kráľovná. V roku 1949 sa stala členom NATO (je jedným zo zakladajúcich členov) a posilnili sa britsko-americké vzťahy, v roku 1993 vstúpila do Európskej Únie. Zatiaľ sa však rozhodla nevstúpiť do Ekonomickej a menovej únie. Je tiež jedným z piatich stálych členov Bezpečnostnej rady Spojených národov.

Na záver ešte niečo o formovaní zloženia štátu tak, ako ho poznáme dnes: Wales sa formálne pridal k Anglickému kráľovstvu v roku 1536, Írsko v roku 1541. V roku 1603 bola vytvorená personálna únia Anglicka a Škótska - keďže Alžbeta I. nezanechala následníka trónu, škótsky kráľ Jakub VI. sa stal anglickým kráľom Jakubom I. V roku 1707 vznikla spojením týchto dvoch území formálne Veľká Británia.

V roku 1801 bolo k nim pripojené Írsko a vzniklo Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska. V Írsku však po Prvej svetovej vojne došlo k národnooslobodzovacím bojom a v roku 1921 bol vyhlásený Slobodný írsky štát. Šesť severných grófstiev však odmietlo spojenie s Írskom a ostali súčasťou Spojeného kráľovstva. Od tejto doby trvá v Írsku konflikt medzi protestantmi a katolíkmi, konflikt o spojení s Britániou alebo nie.